Takže som na vysokej škole a už nejaký čas chodím so svojím súčasným priateľom. Na našom vzťahu nie je nič zlé a je to môj prvý vážny vzťah. Správa sa ku mne skvele a je nádherný, presne môj typ. Ale nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že ho úplne nemilujem. Môže to súvisieť s mojím duševným zdravím, ktoré za posledný rok nebolo najlepšie. Niekedy náhodne plačem a cítim sa naozaj smutný a beriem na to lieky. Ale v poslednej dobe, aj keď sa nič nedeje, v poslednej dobe plačem viac ako zvyčajne, aj keď som s ním strávil skvelú noc. Nenávidím sa za to, pretože mám pocit, že mám veľké šťastie nielen s ním, ale môj život plynie celkom hladko, takže nemám skutočný dôvod plakať. Mám pocit, že by som mala byť šťastnejšia, ale stále mám taký nepríjemný pocit, že on nie je ten pravý pre mňa. Čiastočne preto, že bol len jeden chlap, ktorý sa mi naozaj páčil a ktorého som už prijal, to tak nemalo byť, ale odvtedy sa veci nevyšlo mi to s ním, nikdy som nedokázala udržiavať stabilný vzťah a nikdy som sa nedokázala zaujímať o chlapa na viac ako pár týždňov.
S prvým chlapom sme sa naposledy rozprávali v marci a skoro sme to nechali visieť. Obaja sme plakali a posledná vec, ktorú povedal, bolo, že bude myslieť na to, kedy ma bude môcť znova pobozkať a povedal som, že budem na neho myslieť aj keď nemôžeme byť spolu, ale možno by tu bola ešte jedna šanca budúcnosti. Neviem, či je to preto, že hlboko vo vnútri som na ňom stále prilepená, alebo je to kvôli môjmu zlému duševnému zdraviu, ktoré ma núti mať všetky tieto pochybnosti. Svojho priateľa mám tak rada, no stále mám pocit, že ho nemilujem. Neviem, či to mám odvolať alebo zostať spolu, pretože sa naozaj nič nedeje. Nechcem bezdôvodne stratiť niečo dobré, len som sa cítila stratená a tak veľmi plačem a neviem, ako sa o tom s nikým v živote porozprávať.